reklama

Akí budeme o 300 rokov?

Úprimne povedané, na to, čo urobil Jules Verne, by som si nikdy netrúfla. Iba vizionár jeho formátu by nám mohol skúsiť predostrieť, ako asi bude vyzerať svet za, povedzme, 300 rokov. Nechcem špekulovať o tom, či budeme mať čipy zabudované už priamo v hlave a myšlienkami dávať povely svojim bankovým a iným inštitúciám rovnako, ako členom rodiny. Ani o robotoch v domácnosti, dopravných prostriedkoch, zdrojoch energie a iných vynálezoch a vymoženostiach vedy. Ak vôbec ešte nejaké banky a domácnosti budú. Zaujímalo by ma úplne niečo iné. Akí budú ľudia v tom čase, ako sa budú správať, čo bude pre nich dôležité.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)

Či sa budú ešte stále spolu vedieť rozprávať ako ľudia. Či budú spievať pri táborákoch, či sa budú milenci vodiť za ruky. Či sa budú normálne rodiť deti normálnym rodičom, z toho správneho dôvodu. Či budú ešte stále poznať slovo úcta, láska, poctivosť, tolerancia, priateľstvo, humor. Či budú mať domáce zvieratká, alebo si ich budú pozerať len na obrázkoch v pamäti neviemčoho, lebo biologické vzorky budú uložené a strážené v nejakej „Noemovej arche“. Či budú mať pod oknami stromy a či ich vôbec budú mať v lesoch, alebo si budú ich vôňu imitovať synteticky, zatvárať ju do nejakých dávkovačov a dávať si tie plechovky k narodeninám. A či by im vôbec taká vôňa neuškodila, lebo asi už budú všetci na všetko alergickí. Či budú čítať knihy, aby ich obohacovali, rozvíjali ich fantáziu a výrečnosť, alebo už niekde bude uložený iba svetový archív, z každého diela po výtlačku, pekne zakonzervované ako múmie. Či sa budú smiať, keď si niekde pozrú naše terajšie reklamy, či reality shows, lebo vtedy už nikto nebude bojovať o konzumenta, alebo to bude ešte horšie. Či budú písať ľúbostné listy, keď už dnes sa zmôžeme sotva na sms-ku. Či budú hovoriť „ľúbim ťa“ a podobné dôležité veci, alebo už láska bude jednoducho prežitá. Či budú mať lieky na všetky choroby, alebo to bude už tak „čistá“ generácia, že tie lieky už ani nebude potrebovať. Či sa budú modliť, aby našli pokoru a silu v bohu a sami v sebe. Keď sa obzriem okolo seba a zámerne to zjednoduším, vidím dva silné prúdy, javy, smerovania ľudstva. Možno to je príliš nadnesené, ale dovolím si to takto povedať, lebo takto to vidím ja. Každodennou súčasťou nášho života sa stalo násilie, vojny, terorizmus, prírodné katastrofy, rasizmus, ale aj jadrová energia, geneticky upravované potraviny i ľudia, úplatky, závisť, nenávisť, povrchnosť, egoizmus, stres, drogy. Občas si spomeniem na jeden veľmi deprimujúci zážitok spred 14 rokov. Televízia nám poskytla prvú „vojnu v priamom prenose“, Púštnu búrku. Bola som vtedy tehotná a zdalo sa mi, že sa blíži koniec sveta. Dnes už podobné javy berieme ako samozrejmosť. Stretneme ich na každom kroku, v ranných novinách, v práci, v obchode, v rodine, v televízore. Je to ako rozbehnutý rýchlik (či skôr raketa), ktorý sa rúti obrovskou rýchlosťou do neznáma... všetci sa vezieme. Všetci sme na jednej lodi, pardon, rýchliku (rakete!).Na druhej strane sa mi zdá, že je stále viac ľudí, ktorí chcú ten rýchlik pribrzdiť. Len tak, holými rukami, či obnaženým srdcom na dlani. Radi by ho možno radšej tlačili vlastnými rukami, veď fyzická námaha je zdravá a navyše aj to životné prostredie by sme ušetrili... Vracajú sa teda k „starým hodnotám“, k jednoduchosti, k prírode. Žijú láskou ku všetkým a ku všetkému (aspoň sa o to snažia a nie sú to blázni). Pestujú si nielen svoje telo, ale aj dušu. Modlia sa a meditujú. Neklamú a radi pomáhajú. Nerozlišujú ľudí podľa postavenia, pohlavia, vyznania, rasy, alebo niečoho iného. Lebo človek je skrátka človek, so všetkým dobrým aj zlým. Neodsudzujú, neposudzujú, neohovárajú. Odpúšťajú. Hľadajú harmóniu v sebe a v tomto svete, alebo pre tento svet... Radujú sa zo života a hľadajú v ňom to dobré. Keď sa pomýlia, úprimne povedia: „prepáč“. Myslia a hovoria to isté. A hlavne dávajú a rozdávajú bez toho, aby niečo očakávali naspäť. Ktorá energia preváži, ktorá bude silnejšia? Koľko katastrof bude ľudstvo ešte musieť prežiť? Koľko vynálezov, pokroku, hľadania nás ešte čaká, kým pochopíme, že tie najkomplikovanejšie veci sú vlastne najjednoduchšie? Znova sa musím vrátiť k pôvodnej otázke: Akí budeme o 300 rokov? Budeme vôbec ešte? Kto z nás a ako to môže ovplyvniť? Nemám odpovede na všetky otázky. Viem len jedno: láska je tou hlavnou energiou, hnacím motorom, stavebným kameňom. Bez nej neprežijeme a vlastne by sme už ani neboli ľudia. Našťastie má jednu rozprávkovú vlastnosť: čím viac jej rozdáme, tým viac jej v sebe nachádzame... Neschovávajme si ju preto len pre tých najbližších!

Eva Vlková

Eva Vlková

Bloger 
  • Počet článkov:  74
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Rada sa usmievam na svet. Stojí to za to. Zoznam autorových rubrík:  Moje malé príbehyPoéziaZamyslenieNezaradenéŠportNa cestáchKlub zdraviaSúkromnéOsobnosti

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu