reklama

Kúsok raja

Bol koniec leta. Ešte sa bránilo poslednými teplými lúčmi slnka, ale neúprosná jeseň už útočila na listy stromov. Aj keď milujem tú teplejšiu časť roka, v tej sezóne som si ju príliš neužila. Až na niekoľko dní, počas ktorých som chcela spolu s deťmi prejsť aspoň polovicu Slovenska, čo je nemožné a zároveň nahradiť čas, ktorý som dlhovala deťom za celý rok, čo je tiež nemožné. To si človek ani nestačí uvedomiť, že má dovolenku a už zase sedí za svojím PC. Skrátka, žijem dnes celkom bežný spôsob života.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (12)

Mám kamaráta, kolegu, starého trampa. Hovoria mu „Hombré“. Každý rok si zoberie dovolenku, aby sa na dva prázdninové týždne stal vodcom bandy detí v tábore. „Nejdeš s nami na tábor?“, prekvapila ma toho roku priateľka Anka. „Beriem deti, už som sa dohodla s Hombrem. Poď s nami, užijeme si to. A Tvoje deti tiež.“ „To neprichádza do úvahy,“ odvetila som, zhrozená predstavou táborového života, „neviem, čo by som si mala užívať pri toľkých deťoch, keď väčšinou nemôžem zvládnuť ani dve svoje?! To predsa nie je žiadny oddych! Okrem toho, Peter už je na tábor veľký.“ Anka sa vrátila z tábora celá nadšená. Priznám sa, nemohla som to pochopiť, aj keď som sa snažila. Prišlo to až neskôr.V septembri si vedúci spomínaného tábora zorganizovali víkend iba pre seba. Keď ma Hombré s Aničkou pozvali ako hosťa do tejto zvláštnej komunity, trochu ma to zaskočilo. Predsa len, som zvyknutá na svoje pohodlie a tu nocľah so sprchou v hoteli určite nehrozil. Na druhej strane, bola som unavená a oddych sa mi už veľmi žiadal. A bola som aj zvedavá, čo že ich to všetkých tak priťahuje. Jednoducho povedané, dala som sa ukecať. Aj keď som bola do poslednej chvíle v pochybnostiach. Stále sa ma nejaký hlas pýtal, či náhodou nechcem dohnať to, čo som zmeškala v puberte. Ale môj syn sa tak tešil, že som to už nemohla odvolať. Do dvoch tašiek som starostlivo navyberala pre seba a pre môjho, vtedy 8-ročného syna Jakuba samé potrebné veci pre výlet do prírody, ako sušič na vlasy, natáčky, krém na ruky, niekoľko variant oblečenia a podobne. A samozrejme, košík s jedlom. Chlieb, špekačky, horčica, uhorky, maslo, džem, med, koláče, saláma, paštéty, káva, čaj, cukor, soľ, rajčiny, paprika, hrozno, jabĺčka a pre istotu ešte sáčkové polievky, krekry, lupienky, perníky, aby niečo nechýbalo. Minerálky a dve fľaše vína ako príspevok do spoločnej pokladne so vzácnymi tekutinami. Všetko pekne hygienicky zabalené v mikroténových vrecúškach, vrátane porcelánových tanierov, pohárov, nožíkov a príborov. Trochu som sa hambila, lebo moja batožina vyzerala ako pred dlhou cestou do praveku, kde môžete očakávať všetko okrem zásahu civilizácie. Chýbal mi snáď len elektrický generátor a chemické WC. V tú septembrovú sobotu odchádzali do sveta dve autá, naplnené bandou ľudí od 8 do 45 rokov. Všetci vedeli, do čoho idú a prečo sa tak tešia. Až na mňa a na Jakuba, ktorému to ale na rozdiel odo mňa ani trochu neprekážalo.Opatovská dolina je čarovné miesto. Ako mnoho iných v našej krajine. Zaregistrovala som malé jazierko a pri ňom turistickú chatu, zjavne najväčšiu budovu v okolí. Ale sem sme nemali namierené. Zastavili sme pri jednej z niekoľkých rovnakých chatiek, či domčekov, ktoré už veľmi dlho nevideli žiadnu korunku na údržbu. Vystúpila som z auta a zhlboka som sa nadýchla. Tak, ako to robíme snáď všetci, keď sa nejakým spôsobom náhodou vyskytneme v lone matky prírody a myslíme si, že sa nám možno podarí načerpať aj do zásoby na ďalšie dlhé obdobie, strávené medzi zamestnaním a domovom. Moje očakávanie bolo ďaleko prekonané. Hneď, ako som zistila, že môj mobil nemá signál, znervóznela som. Nepredstaviteľné! Nasťahovali sme sa do nášho prechodného obydlia. Jediným luxusom bol večne upchaný splachovací záchod a ľadová voda z kohútika. V izbách len postele, svetlo a na stenách pamiatky na mnohé letné lásky. Pavúky a iný hmyz. V malej verandičke malé sedenie.Všetci tu boli hneď doma a ja som dúfala, že na mne nepoznajú prvé dojmy. Vyšla som von, pohladiť dušu lesom, vzduchom, slniečkom. Jakub bol ako utrhnutý z reťaze. Vo chvíľke bol v potoku, hneď na to zase niekde na strome alebo sa prehraboval palicou v uhlíkoch pahreby. Ako normálny chalan v jeho veku. „Jakub!“, kričala som asi každé dve minúty. „Kde si? Čo robíš? Vylez z toho potoka! Choď si umyť ruky!“ A tak ďalej. Hombré sa na mne len smial. „Nechaj ho! Nech sa vydovádza! Tu sa mu nemôže nič stať. Tu ho ani nikto neukradne. Nevšímaj si ho a užívaj si!“ Ale videl, že som ako na tŕňoch.Aby sme nemrhali časom, vybrali sme sa najskôr do najbližšieho lesa, pripraviť si palice na večernú opekačku. Potom sme sa vydali na väčší okruh. Nie som nejaký turista, na väčšie vzdialenosti sa radšej presúvam autom, ale bez náznaku odporu som sa prispôsobila. Nechcela som sa odlišovať. A tak sme niekoľko hodín chodili po lesoch, lúkách a stráňach, aby sme nie len prešli, ale doslova precítili celú dolinu. Bola to nádhera. Nedá sa to vypovedať. Slnko svietilo, vtáci spievali, lesy a stráne voňali a padajúce lístie šuchotalo pod nohami. Slniečko nám nasadilo úsmev na tváre a už tam zostal. Skoro ako pekný gýč na obrázku alebo vo filme. Ale bolo to naozaj. Po krátkom čase som prestala pokrikovať na Jakuba tie svoje zákazy a príkazy a len som pozerala, ako sa blázni, lieta do kopca a z kopca, váľa sa po vysokej tráve a schováva sa za stromy. Spomínala som na detstvo na dedine a na večné túlačky. O čo všetko sú moje deti ukrátené tým, že vyrastajú v meste! Celkom som zabudla na svoj mobil, ktorý som si pre istotu zobrala so sebou, keby som náhodou niekde chytila signál. Zabudla som na svoju manažérsku prácu, na šéfa, na stresy, problémy a depresie. Tlak na hrudi a zvieranie hrdla bolo tiež preč. Všetko zo mňa spadlo. Sníva sa mi o raji? Alebo som naopak práve precitla? TOTO JE ŽIVOT! Tu majú všetci k sebe blízko. Ľudia k prírode, príroda k ľuďom, ľudia k ľuďom. Tých, čo sme stretali, či pracovali pri chatke alebo len tak oddychovali, zbierali liečivé rastliny alebo sa prechádzali tak, ako my, každého, aj na diaľku, sme pozdravili hlasným „Dobrý deň!“. Všetci sa hneď nakazili tým teplom. A naše piesne, ktoré sa niesli dolinou, vyvierali priamo zo srdca. „Nájdite si každý svoj mladý dub a objímte si ho!“, povedal Hombré na kraji lesa. (Ešte stále ma čosi dokázalo zaskočiť!) „Tie stromy Vám dajú silu.“Večer, ako inak, sme sedeli pri ohni. Jakubove ušpinené šaty, tričká, umastené od údenín, v rukách chlieb s horčicou a špekačkami. Žiadne taniere, žiadne príbory. Fľaška slivovice od priateľských susedov, čo putovala od úst k ústam. Hygiena dostala iný rozmer. Všetko to bolo prirodzené a zapadalo do scenérie. Jakub padol únavou pomerne skoro a ostatné deti tiež. Dospelí dostali svoj priestor. Víno, spev, gitara, neslušné vtipy. Všetko, ako sa patrí. A potom, ale tak už to v pokročilej hodine asi býva, zostalo ticho a na každého prišiel ten jeho spleen. Oči upreté do ohňa, zvlhnuté bohvie od čoho. Starý kamarát Hombré zapálil fajku mieru, zobral ma za ruku a postavil k ohňu. Fajčili sme tú vec a na chvíľu nás ovanul vánok z ďalekého západu so svojimi tajomstvami. „Cítiš tú silu?“ opýtal sa Hombré. „Zatvor oči a niečo si želaj. Splní sa Ti to.“ Vedel, čo hovorí.Ráno som sa už dostávala do svojej starej kože. Začala som pociťovať nervozitu. Myšlienky na prácu, na niektorých ľudí. Starší syn zostal doma, uprednostnil svoj futbal. Je v poriadku? Vydržala som asi do jednej poobede. Teplá sprcha už ma ťahala domov. Zmyla som dym zo šiat a z tela, ale v duši zostal kúsok raja. A výzva: NEZABUDNI ŽIŤ!

Eva Vlková

Eva Vlková

Bloger 
  • Počet článkov:  74
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Rada sa usmievam na svet. Stojí to za to. Zoznam autorových rubrík:  Moje malé príbehyPoéziaZamyslenieNezaradenéŠportNa cestáchKlub zdraviaSúkromnéOsobnosti

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu