Milujem ľudské teplo, ba som na ňom závislá!

„Prečo robíš také veľké oslavy? Načo si robíš také starosti?“ „A musí to stáť aj dosť peňazí.“ Tak takto komentujú niektorí ľudia oslavy mojich guľatých narodenín, ktoré sa odohrávajú v priebehu celého júla. Naozaj sa to môže zdať trochu prehnané. Tri veľké oslavy: s rodinou, s kolegami v práci a s mojimi volejbalistami. A potom ešte individuálne s niektorými blízkymi ľuďmi... Ako mám niekomu vysvetliť, že skrátka milujem ľudské teplo?! Nemôžem si pomôcť. Je pre mňa veľmi dôležité. Najdôležitejšie. Hľadám ho všade a vo všetkom. Preto chcem osláviť svoje narodeniny s tými, ktorých mám rada. A oni mňa. Nie kvôli sebe, nie aby som bola stredobodom pozornosti, nie aby som sa vytiahla. Ale preto, aby sa ľudia stretli a tešili sa zo života. Aby sa so mnou zabávali. Spomínali a pritom nevedomky vyrábali nové spomienky... Aby sa rodina stretla a možno aby sa udobrili tí, ktorí by sa mali udobriť..., aby sme sa mali radi ako voľakedy. A aby sme si pomáhali a boli k sebe úprimní, ako vtedy. Aby som zase na chvíľu bola tá malá sestrička. Aby z nás naši mali radosť...Aby sme si pripomenuli u nás v robote, že sme aj ľudia a fajn partia. A že keď si dnes spolu zatancujeme a vypijeme, zajtra možno ľahšie vyriešime nejaký problém, či spor.... A možno pritom zistíme, že nikto nie je iba zlý a neschopný, či iba dobrý a spravodlivý... Že to je tak nejak premiešané...A tak mám už jednu oslavu za sebou. Opäť medzi mojimi volejbalistami, ktorých už vídam len občas. Všetko bolo, ako má byť. Guláš, vínko, darčeky. Trochu spomienok, nostalgie a dojatie. Polhodinka s našimi starými ťahavými pesničkami. A tanečné kreácie, samozrejme. Už dávno nepatrím medzi nich. A predsa stále patrím medzi nich. Stále sa mi dostalo rovnakého tepla... Bolo mi cťou a potešením, priatelia.A už sa teším na tie ďalšie dávky ľudského tepla, na ktorých som závislá. Že som radšej mohla ísť na dovolenku? Ďakujem, bolo by to iste fajn, ale teraz dostávam viac.