To, čo má Velo Camp každý rok spoločné, je organizátor – český časopis VELO, líder na česko-slovenskom cykločasopiseckom trhu. Mení sa iba miesto, vždy v inom kúte Českej republiky a pravdepodobne čiastočne jeho účastníci. V tomto roku je spoluorganizátorom Cykosport Valenta, Pelhřimov. Usporiadatelia si vybrali skutočne nádherný kraj Vysočiny. Nedotknutá nádherná príroda, čisté životné prostredie, malé dedinky, každá s vlastným jazierkom. Žiaľ, počasie sa vybrať nedá a jeho nepriazeň poznačila aj účasť. 350 vopred prihlásených účastníkov si zaplatilo poplatok od 520 do 760,- Kč, ktorý zahŕňa ubytovanie (stan, zrub, chatka, budova) a polpenziu. Napriek tomu to mnohí vzdali a rozhodli sa neriskovať zdravie, takže počet zúčastnených sa pohybuje okolo čísla 250. Účel tohoto podujatia je jednoznačný. Stretnutie milovníkov cyklistiky a prírody a jej spoznávanie v sedlách bicyklov. Vo väčších, či menších skupinkách, rodinky s deťmi, individuálne. Každý práve toľko, na čo mu sily stačia. Nejde o žiadne víťazstvá. Jedine ak samého nad sebou. Všetko je perfektne zorganizované, všetci sú disciplinovaní. Len to počasie keby sa umúdrilo! Po piatkovom 40 kilometrovom výjazde si cyklisti sušia oblečenie a oceňujú teplo jedálne a krčmy. Je lákavejšie, ako vonku grilované kurčatá a klobásy. Navyše, veľký záujem je aj o besedu s cestovateľom – extrémnym cyklistom Janem Kopkou. Predpoveď počasia sa nelepší, zajtra to môže byť ešte horšie... Je až neuveriteľné, že skupina najzarytejších odchádza na večernú jazdu, Night Ride.Ráno nás čaká príjemné prekvapenie, niekto tam hore sa zľutoval. Budia nás lúče zubatého slniečka. Prináša so sebou optimizmus, aj keď teplota príliš nevyskočila a čakať sa dá naozaj všetko. Opäť teda prichádzajú na rad špeciálne bundy proti vode a vetru, dlhé nohavice, návleky. Vyrážajú (takmer) všetci. Dve pripravené trate dokonale poznajú domáci „traseři“ v žltých dresoch. Stačí sa držať niektorého z nich, prípadne vyfasovanej mapky a nedá sa zablúdiť. Štartuje sa presne o 10.00, a to na kratšiu 50-ku i na dlhšiu 80-ku. Je čo obdivovať, na čo sa pozerať. Trate vedú samozrejme z väčšej miery cez lesy, kopce, mimo cesty. Aj keď to stojí veľa, veľa síl, stojí to za to. Okrem nádhernej prírody spomeniem aspoň rieku Želivku, kláštor v Želive a zrúcaninu hradu Orlík. Slávny film „Marečku, podejte mi pero!“ nám pripomínajú Kojčice, Pelhřimov a Humpolec, v ktorom má svoj pamätník jeho najslávnejší prisťahovalec Hliník. Cyklistov so štartovným číslom stretávate všade, pretože mnohí si zvolili induviduálne trasy. Ale čas beží a okolo tretej poobede sa začínajú vracať do základného tábora prví absolventi dlhých trás. Tí poslední prichádzajú až v čase večere. To už sa zase rozpršalo a tak je čas opäť sušiť a zohrievať sa. A oddychovať, pretože po ôsmich hodinách na bicykli v tomto počasí toho všetci majú plné zuby. Aby som bola presná, sú unavení a spokojní. Niektorí po tomto výkone balia kufre a odchádzajú domov za vidinou teplej postele. Ostatní sa tešia na hokejový zápas Česko – Slovensko. Aj my sa tešíme, no trochu sa obávame, či nedostaneme „do držky“. Pozeráme ten zápas na plátne a s českými bratmi pijeme české pivo, prekladané slovenskou slivovicou. A keďže naši nezahrali dokopy nič, zdravie máme zachránené a priateľské vzťahy zachované. Presúvame sa na diskotéku, aby sme vydali zo seba posledné sily. Pravdupovediac, už si začíname zvykať na to, že v Čechách sa každá zábava končí chvíľu po polnoci. No, spánok sa zíde, lebo zajtra nás čaká ešte jeden ťažký deň.V nedeľu sa vstáva veru ťažko. Dážď so silným vetrom nám berie zvyšok ilúzií. Keďže 80-ka už by bola o zdravie, na poslednú 50-ku sa vydávajú poslední vytrvalci. Je to najnáročnejší deň. Zostali len posledné sily a na vrchu Křemešníku dokonca padá sneh. Poobede sa naše cesty rozchádzajú, ale zostávajú priateľstvá a láska k cyklistike. Cesta domov je neobvykle tichá. Ktovie, či sa niekedy presunie Velo Camp aj na Slovensko. Na túto otázku nám na besede s redakciou VELO nevedeli odpovedať ani tí najkompetentnejší. Milujem cyklistické podujatia. Aj keď sama nepatrím medzi tých šialencov, úprimne ich obdivujem. Ročne našlapú niekoľko sto, či dokonca niekoľko tisíc kilometrov v sedle svojho miláčika. Vydávajú sa na cestu, či do terénu za každého počasia a za každých okolností. Cyklistika sa pre nich stala životnou filozofiou, životným štýlom. Týchto šialencov sledujem už celé roky, lebo ich šport súvisí s mojou prácou. Priznám sa, že zo začiatku som trochu nedôverčivo a s pochybnosťami o ich zdravom rozume pozerala na tých ľudí, ktorí sa vracali po ukončení preteku do cieľa vymrznutí, zmoknutí, fasáda jazdca i stroja obhodená blatom... Prípadne s odreninami, či inými zraneniami, lebo pády sú bežným sprievodným javom tohoto športu. Majú svoj slang, svoje zvyklosti, svoj imidž. Iné myslenie. Mám pocit, že sa všetci navzájom poznajú. Hodinu sa dokážu baviť o jednom plášti a celé hodiny o svojom biku. Dnes už viem, čo to obnáša, aj prečo to robia. Dnes s nimi chodím na maratóny a snažím sa im robiť aspoň servis. Dnes ich úprimne obdivujem. Klobúk dole, vážení!
