Vymaľujte si oblohu na ružovo

Autor: Eva Vlková | 27.9.2013 o 11:15 | (upravené 27.9.2013 o 15:54) Karma článku: 7,84 | Prečítané:  330x

Každý človek niečo nemá rád. Niečo menej a niečo viac... Nie len že to nepríjemné a nevítané ofrfle, ale občas sa aj nazlostí, ponadáva, poplače si. Alebo sa trápi. Nechce to prijať. Až skúsenosťami, keď sa naučí, keď pochopí, že to všetko patrí k životu, že nás to vychováva a posúva, až vtedy príde zmierenie. So šedivými dňami, s nepríjemnými ľuďmi a zážitkami, ale aj s bolesťou, s láskou, s utrpením, a ostatnými vecami, ktoré robia náš život farebným. A čo je podstatné, keď to príde, lebo to vždy príde, takáto chvíľka, vieme ju sami zmeniť na niečo, s čím sa dá žiť. Všetko je len o pochopení.

Nemala som nikdy rada zimu. Celoročne mám studené nohy a nosím na nohách ponožky, najlepšie teplé (okrem 2-3 týždňov v lete, kedy nás zasiahnu tropické horúčavy). A aj pre mňa je otravné nosiť na sebe niekoľko vrstiev šiat a potom sa potiť v bunde v každom obchode. Mať dva týždne sneh je v poriadku a fajn, ale chodiť niekoľko mesiacov v pľačkanici, to ide na nervy.

Dnes sa teším, že nám dal Boh toľko možností prežiť krásu jeho prírody. Keď sú zasnežené stromy a polia, a havrani na nich nám pripomínajú obľúbenú pesničku. A keď je vonku doslova neznesiteľne, usrkávam si chutný čajík, pozerám sa z okna a teším sa, že som v teple. A keď ma má kto objať, tak zima nie je naozajstná. Znovu sa teším na jar a leto, ako odložím všetky tie svetre a budem sa vyhrievať na slniečku a vychutnávať všetky jeho vône.

Nemala som rada ani jeseň, lebo to vždy fúkajú divé vetry a prší a je nepríjemne... Ale dnes si spomínam hlavne na to, ako sme vždy na jeseň na poli pálili suchú zemiakovú vňať, vtedy, keď ešte žili moji starkí. A hrabali sme orechové lístie, aby bol na dvore poriadok. A tak sa teším, že zase budú Vianoce a zima a po zime zase jar a leto...

Nie sú mi príjemní arogantní ľudia. Som nekonfliktný typ a nepotrebujem si nič dokazovať. Voľakedy som na nich pozerala s nevôľou a vedela som ich správanie patrične okomentovať.  Ale dnes im nechávam slobodu prejavu, veď robia, čo vedia a ako vedia. Usmejem sa nad nimi a poviem si, oj, ako mi je dobre.

Nechcela som nechať moje deti dospieť. Nepáčilo sa mi, že ma už toľko nepotrebujú, veď ja potrebujem toľko dávať! Ale prišlo to tak nejako prirodzene. Že už majú svoj život, svoje radosti i starosti a ak sú doma, väčšinou sú zatvorení vo svojich izbách. Nuž, som vďačná za to, že sú zdraví a že ich baví život. Som vďačná aj za tie chvíľky stretnutí, keď prehodíme zopár slov, za každé objatie, úsmev a pohodu. Viem, že ich musím nechať ísť, aby žili a tvorili svoj životný scenár. Že ich môžem iba pozorovať, občas poradiť, pomôcť a tešiť sa z nich. A že si svoj život musím, či skôr chcem, naplniť aj inými radosťami, hlavne aby ich bolo dosť. A aby ten život bol plný a ja aby som bola spokojná sama so sebou. Teším sa, že teraz mám čas venovať sa veciam, na ktoré čas nikdy nebol...

Nemala som rada ranné vstávanie a zvlášť vtedy, keď boli upršané rána a bolo treba zobrať dáždnik... Dnes sa každé ráno zhlboka nadýchnem a poďakujem za to, že som sa zobudila do ďalšieho nádherného dňa. Teším sa na ľudí, ktorých dnes stretnem, s ktorými si niečo odovzdám, alebo ktorí mi práve dnes vstúpia do života. Poďakujem za dážď, či je, či nie je májový, lebo viem, že je potrebný. A teším sa z kvapiek na tvári a z toho, že nie sú slané.

Nemala som rada komplikácie, riešenie problémov, nepríjemné stretnutia. Dnes viem, že ak niečo riešim, tak sa to riešiť dá. A ak sa relatívne nedá, tak sa časom aj tak vyrieši samé. Teším sa, s akými situáciami sa viem vysporiadať a pozrieť sa do očí aj ľuďom, ktorým by som sa voľakedy radšej vyhla. Mám svoju vnútornú slobodu a nemám sa prečo vyhýbať ani ľuďom, ani situáciám.

Vždy som sa bála času bolestí. Keď bolesť je tak veľká, že sa človeku nechce ráno vstať z postele. Veď kto by už len toto vyhľadával! Ale bolo ich tak veľa, že som si na ne zvykla a beriem ich ako súčasť života. Vždy sa dá ísť ďalej. Aj stav bolesti a smútku je len stav pred obdobím radosti...

Nemám rada odchody a lúčenia. Zvlášť, keď viem, že milovaného človeka dlhšie neuvidím a pritom by som ho chcela stále držať za ruku, lebo stále ho nemám dosť. Ale viem, že o to krajšie bude naše ďalšie stretnutie, lebo čas odlúčenia je aj čas túžob a očakávania. A tá radosť potom zaplaví celý vesmír.

Vyfarbime si svoj svet svojimi farbičkami, lebo vždy sa dá nájsť to, prečo je život nádherný!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?