O láske, slobode a manželstve (a iných vzťahoch)

Autor: Eva Vlková | 12.9.2013 o 10:08 | Karma článku: 6,25 | Prečítané:  1447x

Vždy som si myslela, že láska je to najväčšie na svete. Až keď som spoznala veľa z jej skrytých stránok (všetky sa snáď ani nedajú objaviť, to už by sme nemali pre čo žiť), pochopila som, že existuje ešte niečo viac. Sloboda. A ak sme slobodní (nie promiskuitní!) v láske, prišli sme až na vrchol. Pretože láska vie byť všelijaká. Dokáže nás väzniť v zlatej klietke, ale aj v žalári manželstva. Či iného vzťahu, ktorý sme si vytvorili a udržiavame ho zo zvyku, z pohodlnosti, zo závislosti. Dostala už stovky, ba tisíce prívlastkov. Nádherných, aj smutných. Ale to, ako vie väzniť, zistíme až po rokoch tých nádherných aj smutných skúseností.

Najkrajší je stav zaľúbenia a je jedno, v akom veku vás to stretlo. Nemusíme jesť, ani spať, svojho milého vidíme v ružovom a ak nám niečo prekáža, nepovažujeme to za podstatné a nehovoríme o tom. Príde to až neskôr. Väčšinou až v manželstve, keď sú už na svete deti a záväzky tak veľké, že sa to len ťažko mení. A tak by to nemalo byť.

Teším sa, keď vidím, ako dnes žijú (nielen) mladí ľudia. Že nepotrebujú papier na lásku, pečiatku na radostný život. Žijú spolu preto, lebo chcú. Lebo im je spolu dobre. Lebo sa na seba tešia. Lebo sa majú o čom rozprávať. Lebo majú čo spolu robiť. Lebo môžu spolu aj mlčať. S vedomím, že keby to bolo inak, tak nemusia. Zmenia to tak, ako im káže srdce. Veď kto môže vedieť, čo bude zajtra?! Či nestretnú svoju životnú lásku a nezaľúbia sa. Či im nezačne na partnerovi niečo prekážať tak, že s ním už nebudú mať chuť tráviť čas. Alebo či sa ten spoločný život jedného dňa neobohrá tak, že už sa jednoducho ďalej nechce a nedá... Viem, môžu už byť na svete deti. Ale či môžu byť deti šťastné, ak nie sú šťastní ich rodičia? Keď dennodenne vnímajú, že sa už doma nedáva láska prirodzene, ale len z povinnosti?!

Je lepšie vedieť sa s úctou rozísť, ako s neúctou žiť. Je lepšie žiť sám, ako s niekým, koho nemilujeme, alebo kto nemiluje nás. Je lepšie mať šancu na šťastie a lásku, ako žiť v neláske. Je lepšie za láskou odísť a nehrať po celý zvyšok života niečo, čo nie je.

Nenavádzam nikoho k nevere, či ľahtikárstvu. Sloboda nie je nezodpovednosť. Nechcem povedať, že rozchod a rozvod je niečo príjemné, čo by sme mali vyhľadávať, tešiť sa z toho, alebo sa vystatovať, akí sme my hrdinovia, keď sme to dokázali. Ideálne by bolo, keby sme našli partnera, s ktorým prežijeme celý život, pretože láska a úcta pretrvala. Ani nechcem povedať, že keď príde prvá kríza, treba sa rozísť. Niektoré vzťahy práve takéto skúšky posilnia. No ja hovorím o situácii, keď sme už skúsili všetko a predsa to nejde. Život (či vzťah) stratil iskru a radosť a začína nás ťahať ku dnu. A my sa musíme rozhodovať v každej situácii. Vždy každý sám za seba. A je to naše víťazstvo, keď sa vieme rozhodnúť slobodne. Pretože keď už prídeme do bodu, kedy nám je jasné, že tento vzťah sa už naplnil a my dvaja sme si už odovzdali všetko, čo sme si mali odovzdať, vieme sa rozísť.

Viem, že to nie je jednoduché. Zvlášť odísť z manželstva. Manželstvo je väzenie. Sľuby, záväzky. Zvlášť tie pred Bohom. Ale či to nie je práve Boh, ktorý chce, aby sme žili v pravde, boli šťastní, slobodní, aby sme ľúbili a boli ľúbení? A hoci aj odišli odtiaľ, kde sa už necítime dobre? Nie preto, aby sme niekomu ublížili, ale aby sme mu vedeli úprimne povedať, že musíme ísť ďalej. Či sami, alebo už s niekým iným. A s pokorou a vďakou prijať dar slobody a lásky, ktorý dostávame.

Ťažko sa mení to zabehnuté. Tie okovy morálky, svedomia a zodpovednosti, ktoré nám vtĺkali do hlavy. A ktoré niekto vymyslel, aby sme sa mohli trápiť, najlepšie celý život. A tak ľudia spolu žijú roky z mnohých dôvodov. Pre deti, pre majetky, ekonomickú stabilitu, pre dobrú povesť, či pre falošnú morálku. Zo zvyku. Držať aspoň zdanie, že je všetko v poriadku a rodina funguje. Alebo udržiavať vzťah len zotrvačnosťou, lebo meniť situáciu chce odvahu. Ale ak tí dvaja spolu nefungujú, nič nie je v poriadku. Manželstvo, či iná forma vzťahu, sa stáva hrou na niečo, čo možno bolo, ale už dávno nie je. Stáva sa bremenom. A hercom dlho nedochádza, že ak už nie je láska a šťastie, nie je nič. Nikto tam nemôže byť šťastný.

Šťastný je ten, kto sa oslobodí. A vie povedať niečo ako: Prežili sme spolu pekné časy a ďakujem za ne. Navždy zostaneš v mojom srdci a mojou rodinou. Budem tu, keď ma budeš potrebovať. Ale musím ísť ďalej, aby som si zachoval úctu k Tebe, aj k sebe. Aby raz aj naše deti vedeli, že môžu povedať nahlas „milujem ťa", ale aj „už ťa nemilujem". Lebo tak je to správne a čestné. Lebo aj milosrdné klamstvo ubližuje viac, ako úprimnosť. Obidvom stranám.

A tak som sa oslobodila. A odišla z manželstva. Bolo to ťažké, ale správne rozhodnutie. Rodina ho pochopila a prijala až po čase. Ale odvtedy som sama sebou. Už nerozmýšľam spôsobom „čo by na to povedali ľudia", ale rozhodujem sa slobodne. Pocitom, čiže srdcom. Svoj život mám vo svojich rukách. Je to môj život. Nie je to život nikoho iného, ani život mojich detí. Tie musia žiť ten svoj. Môj život je iba môj, mám ho od Boha a ten chce, aby som bola šťastná.

Ale manželstvo ako také neodsudzujem. Ak príde ako vrchol spolužitia dvoch ľudí, ktorí už vedia čo chcú i čo nechcú. S vedomím, že si vedia spolu s láskou dať aj vzájomnú slobodu. Svojho času som povedala, že už sa nevydám. Ale ak by sa mi ešte náhodou niekedy manželstvo pritrafilo, tak nechcem väzenie pre dvoch ľudí. Skôr by som sľúbila, že každý jeden deň sa budem snažiť, aby bol môj milý šťastný. Že urobím všetko pre to, aby sa ku mne stále rád vracal. Že mu nechávam slobodu v jeho rozhodovaní a budem vďačná za každý deň, ktorý sa rozhodol prežiť so mnou. Dobrovoľne a z lásky. Slobodne.

(2010)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?