Pamätáte si, o čom ste snívali ako malé deti? Alebo trochu väčšie deti? Sny, s ktorými sme sa už narodili, bývajú tie najväčšie. Lebo detská duša je čistá, neovplyvnená logikou, nezastrašená nezdarmi života. Býva v nich ukrytý moment radosti - svojej, aj tých okolo nás. Lebo zámer detskej duše nemôže byť sebecký.
Dieťa si sníva svoj sen a možno ešte ani netuší, že ten sen s ním pôjde celý život, len neskôr možno dostane dospelejšie obrysy. Bohvie, či bude mať odvahu ho naplniť. Sny neskoršieho veku vyrába skôr naše ego... väčší dom, väčšie auto, luxusnejšia dovolenka,... Nehovorím, že aj takéto sny nestoja za naplnenie. Len chcem pripomenúť, že ak zostane nenaplnený náš najväčší sen (to je taký, o ktorom sníva naša duša), zostaneme navždy o niečo ukrátení a navždy nespokojní. Poznáme ho len my a pamätáme si ho snáď od malička. Je ukrytý niekde v našom vnútri. A pritom niekedy stačí málo, len to stále odkladáme - zájsť do obchodu a kúpiť si plátno, štetce a farby. Alebo si kúpiť lístky do divadla, pretože sme tam neboli už od školských čias.
Niekedy, ako bežia udalosti dní, naňho trochu pozabudneme a niekedy aj celkom a navždy zabudneme a potom nás zožiera podivná nespokojnosť, lebo nevieme, čo sa to s nami deje. A niekedy sa nám zase ten sen ohlási. Vieme, že pre iných by bol možno smiešny, naivný alebo márnivý. A niekedy sa nad ním aj sami pousmejeme. Veď máme všetko, o čom iní snívajú a mali by sme byť spokojní. Len či ozaj to je tak. Lebo to môžeme vedieť len my. Iste, vieme aj oklamať sami seba, aby sme mohli žiť v ilúzii spokojnosti, ale ten červík tam niekde vnútri pomaličky hlodá...
A keď máme odvahu ten sen vytiahnuť a naplniť, a hoci preň prehádzať celý život hore nohami, stávame sa zase malými deťmi, ktoré si idú pre svoju loptičku aj do veľkej mláky (je im jedno, že je práve búrka a mama kričí, že nemajú rozum). Niekedy sa stáva, že nám naše sny chcú zobrať práve tí „najbližší". Veď oni nám chcú dobre! A pritom chcú dobre len sebe. Nikdy nepochopia naše sny. Nevedia, že len my môžeme vedieť, čo nám robí dobre. Snažia sa nás udupať v každodennej šedi dní, utlačiť vo vyjazdených koľajach. Hlavne nič nemeniť. A tak sa od nás vzďaľujú, keď sa my rozhodneme predsa len ísť za tým svojím...
Nie vždy to je ľahké. Práve naopak. Naplnenie mnohých snov si musíme zaslúžiť. Minimálne tou odvahou. Niečo obetovať a hlavne veriť. A ísť ďalej a ďalej. Vtedy pri nás stoja tí naozajstní priatelia a naozajstné lásky. S pochopením a pripravení pomôcť. To sa človeku hneď ide ľahšie. Možno si aspoň uvedomil, kto sú tí naozajstní a stoja za to... Lebo tí zostanú, aj keď človek padne, alebo sa na chvíľu stratí, alebo sa príde na čas schovať do bezpečia a nabrať sily.
Spomínam si na jeden augustový večer, veľa rokov dozadu. Bolo to v čase meteoritných rojov. Ležala som na lavičke pri ohni a čakala som na padajúce hviezdy, aby som si mohla priať niečo veľmi dôležité. Zvláštne, ale nespadla ani jedna. Presnejšie, ani jednu som nevidela. Aj také môžu byť znamenia osudu. Bol to sen, ktorý nevyrástol z detskej radosti, ale zo smútku dospelého života.
Sny sú jedna z najdôležitejších vecí v živote. Je to hnacia sila, jeden z motorov. Ak idete za svojím snom, nepozeráte sa doľava, doprava, nevidíte prekážky, len napredujete. Je jedno, aký je ten váš sen. Či je malý, alebo veľký, to sa aj tak nedá zmerať. Dôležité je, že je váš. Zrazu sú malicherné všetky problémy, ktoré vás ešte včera trápili. Pretože Vás navštívila radosť. Je jedno, či snívate o domčeku na samote, o veľkej rodine, o cestovaní po pralesoch, o maľovaní obrazov, o závratnej kariére či aspoň zaujímavej práci, alebo o veľkej láske. Je to len váš sen. Tak si ho nenechajte zobrať, nenechajte sa odradiť a hlavne verte. Lebo, ako hovorí môj obľúbený Paulo Coelho: „Ak niečo veľmi chcete, celý vesmír sa spojí, aby ste to dostali."
Ja vám zo srdca prajem, aby sa vám splnili všetky vaše sny!
Dnes večer sa chystám na prechádzku. Je čas meteoritných rojov.
(2010)