Dnes v noci ma zobudila búrka. Čakala som na oslobodzujúci dážď, konečne sa bude dať dýchať. Ale pred búrkou mám vždy veľký rešpekt. Zatváram doma okná a potom ich zase všetky otváram, keď sa búrka vzdiali... A táto ceremónia ma dnes tak prebrala, že som nemohla dlho zaspať. Ležala som na posteli v tom dusne, odokrytá a hlavou sa mi preháňali myšlienky. To Ty si ma naučila, že vždy si treba zobrať aspoň rožtek z periny a preložiť ho cez bruško, aby sme my ženy neprechladli na tých citlivých miestach. Je to len zlomok spomienky, alebo jedna z mnohých. Nie len za to Ti, mami, ďakujem, lebo je toho toľko, že sa to nezmestí do slov...
Odišla si tak nečakane a náhle a zostalo také prázdno po Tebe, že sa to ani nedá vypovedať. A hoci to je už viac, ako rok, stále to rovnako bolí. Ja viem, že som už veľká. A viem, že sa máš dobre, veď si mi to vtedy v noci prišla povedať... Napriek tomu mi je smutno. Už sa nemám kam vracať, moji starkí už sú na druhej strane.
Myslím, že teraz si jedným z mojich anjelov a sprevádzaš ma ďalej mojím životom. A ak si mi poslala do života to, čo mám teraz, alebo v tom máš aspoň trochu prsty, tak Ti moc ďakujem.
A ešte chcem povedať všetkým, aby si Vážili svoju mamu, pokiaľ je s Vami. Nech je akákoľvek. Iste má svoje muchy, ako každý človek, možno je taká, či onaká. A možno je už stará a nedokáže sa s Vami už veľmi ani porozprávať. Ale mama je mama. A nikto ju nenahradí.
