Dlho som sa cítila ako cudzinec v tomto štáte. Pozerať sa na človeka, ktorý mi ako človek nič nehovorí a pritom riadi moju krajinu. Rozhoduje o budúcnosti mojich detí. Nie som konfrontačný typ, nemám rada hádky, spory, ohováranie. Nechodím rada do stretov. A keď moji chlapci pri pohľade na Fica vybuchovali v záchvate negatívnych emócií, na čo majú vo svojom veku nárok, ja som ich ukľudňovala vo svojej nekonečnej tolerancii. Peter mi dokonca prepínal televízor, lebo toho pána nemohol ani počúvať. Vysvetľovala som im, že chcem počuť aj druhú stranu a že minimálne je dobré poznať aj svojho nepriateľa.
Nie som typ, ktorý si všetko do detailov pamätá. Neviem, čo kto kedy povedal. Neviem presne, kto kedy vystúpil z nejakej strany alebo nejakú založil. Ale sledujem, čo sa deje, ako všetci a čo je podstatné, vždy vo mne zostane nejaký pocit.
Pozrime sa na to, čo bolo pred Ficom. Tí naši politici, na ktorých sme sa spoliehali, sa hašterili, súperili o moc a o to, kto je dôležitejší. K tomu nejaké kauzy a odchody a.... a my občania sme len krútili hlavou a nič iné nám nezostávalo, len čakať, čo to prinesie. A čo že by?! Tam, kde sa dvaja bijú, vyhrá tretí. Keď sa Dzurindova vláda dobrovoľne vzdala kreditu u občanov, vyhral Fico. Totálne znechutenie a rozčarovanie zavládlo medzi ľuďmi, spokojní boli len tí, čo im stačia medové motúzy... a my ostatní sme začali mať pocit, že to je aj tak jedno, kto tam hore bude, aj tak všetci kradnú a tí, čo nekradnú, tak začnú... a že teda večne budeme voliť len to menšie zlo.
Uplynul nejaký čas a sem-tam sa objavila medzi tou politickou špinou slušnosť, až to tak zasvietilo. Zasvietili ľudia, ktorí nechceli byť niekde za každú cenu. Radičová sa po chybe vzdala mandátu, Bugár odišiel z SMK,... zrazu tu bolo niečo nové a neobvyklé. Dobrý pocit. Prišla nová strana, ktorá hovorila o slušnosti a poriadku, a to isté aj lídri obrodených strán a aj keď nechceme byť naivní, nejako ľahšie sme im začali veriť.
Je to ako v osobnom živote. Keď je človeku dobre, len si tak pláva životom a nič nechce meniť. Ale keď príde problém, skúška, šok, najskôr sa začne brániť a kopať okolo seba, hľadať vinu vo všetkých ostatných. Až keď úplne padne, začne premýšľať nad sebou, nad hodnotami, morálkou, vzťahmi. A čím hlbšie padá, tým viac ide do seba. Až príde k tomu, že chce veci robiť inak, lepšie, že chce niečo zmeniť.
Chcem povedať, že všetko má svoj význam. Aj to, že sme tu mali vládu, akú sme mali. Museli sme sa predsa z niečoho poučiť. Aj my, aj naši politici. Potrebovali sme sa dostať až na dno, aby sme zistili, že ďalej sa už nedá, že toto tu je naozaj zlé a rútime sa niekam, kam nechceme. Až to Ficove (Slotove a Mečiarove) dno nás prebudilo z letargie, prebralo tento národ k akcii a k voľbám. V poslednej chvíli. Ale chvalabohu za to. Lebo sme si uvedomili, že nepotrebujeme len zmenu ľudí, ale aj morálky.
V týchto voľbách som nevolila menšie zlo, ale ľudí, ktorým dôverujem. A dokonca, keby sa dalo, rada by som dala do obálky aj ďalšie lístky ďalších strán. Preto sa tešme a už na tých predtým nenadávajme. Veď oni nám vlastne otvorili oči. A nezabudnite, čím viac na niekoho nadávate, kritizujete, hádate sa s ním, tým sa cíti dôležitejší. Dávate mu silu a energiu a jeho ego rastie, pretože mu venujete pozornosť. Viem, že treba sa mať na pozore pred tými, ktorí v parlamente zostali, ale skúsme ísť po vzore tých „našich hore". Pozerajme sa radšej dopredu a nie do minulosti. Učme sa byť slušní a nad hlúposťou sa len pousmiať.
Pekné povolebné dni všetkým!
